Správne, môj cestovateľský blog Bez Mapy, ktorý trhá Slovákov z kancelárskych stoličiek od roku 2013, je mojou prácou na plný úväzok. Za čo som, samozrejme, vďačný. Na túto slobodu sa pozerám veľmi zodpovedne, alebo sa aspoň snažím, keďže všetko čo som vybudoval, som vybudoval vďaka pevnej disciplíne. Samozrejme, slobodu mám, no stále musím dodržiavať všetky termíny, zadania a chodiť na stretnutia.
Veľkou výhodou a cieľom, ktorú som chcel dosiahnuť vo svojom živote, bolo nemať šéfa a nevstávať ráno do roboty. To ale neznamená, že spávam do desiatej každý deň. Práve pre túto slobodu, ako si to nazvala, musím byť veľmi dôsledný a poctivý, lebo ma nikto do roboty netlačí. Musím sa donútiť sám a postupne som sa dostal, alebo naučil fungovať v štádiu, že sa nútiť nemusím. Ide to.
Lenivosť je úplne prirodzená a sem-tam príde na každého. Na mňa príde spravidla v čase, keď mám toho naozaj veľmi veľa. Vtedy moje telo reaguje tak, že sa úplne zastaví a nedokážem spraviť nič. A to je problém najmä vtedy, keď musím niečo dokončiť v klientom stanovenom termíne. Proti lenivosti mi pomáha najviac si robotu systematicky rozdeliť na každý deň v týždni tak, aby sa zbytočne nekopila. Ak mám niečoho veľa, som zbytočne v strese a to sa odrazí aj na výsledku. Priebežná systematická práca, ktorá je dobre zorganizovaná, vo mne nevyvoláva pocit, že nestíham a vtedy sa mi robí dobre, keď mám nad vecami kontrolu.
Aby sa zamysleli nad tým, prečo sú nespokojní. Byť nespokojný je dôsledkom niečoho, čo nie je podľa našich predstáv. Byť ufrflaný je povaha, keďže si myslím, že ufrflaný človek môže byť aj spokojný aj nespokojný. Dôležité je problém identifikovať a stanoviť si body, ako s ním pracovať. Mojim prípadom bol problém ten, že som mal klasický job od 9 rána do 17 večera. A jediný spôsob, ako sa vymaniť z kolotoča „práca-telka-práca-víkend-práca-telka“, bol niečo zmeniť. Zmenil som teda všetko a povedal si, že sa pokúsim začať živiť blogom. Dal som výpoveď a do kancelárie sa v podstate už nikdy nevrátil. Aspoň do takej, akú som poznal dovtedy. Teraz mám kanceláriu tam, kde si objednám kávu a rozložím notebook.
Síce je môj blog o cestovaní a dnes patrí medzi najčítanejšie na Slovensku, jeho druhotnou myšlienkou je ukázať ľuďom, že nie sú odkázaní na to, čo im hovoria ostatní. Maj vysokú školu, ožeň sa, vezmi si hypotéku a maj dve deti. Chlapčeka a dievčatko. Samozrejme nechcem tvrdiť, že žiť život spomenutý v predchádzajúcej vete je zlý, no mnohí podliehajú predstave, že ak robia niečo inak, robia niečo nesprávne. To nie je pravda. Všetkým sa snažím podsúvať myšlienku toho, že správne je to, čo nás robí šťastným, nie to, čo by sme „mali” robiť. Či je to vlastné podnikanie, dieťa, hypotéka alebo cestovanie po svete.
Ja som veľký individualista a nerád sa nechávam niekým alebo niečím ovplyvňovať. Nikdy som nemal nejaké extra veľké alebo konkrétne vzory. Mojim vzorom je každý človek, ktorý niečo dokázal, vybudoval alebo sa o to snaží. Moja mama hovorí, že si ten, s ktorými sa stretávaš. Z toho dôvodu sa snažím ovplyvňovať cieľavedomými ľuďmi, ktorí vedia kam smerujú a čo od života chcú. Každý v tom svojom vlastnom ponímaní.
Grónsko a viac z Južnej Ameriky. Čoskoro sa chystám na celý mesiac do Argentíny a na tento rozhovor odpovedám z lietadla do New Yorku. Cestujem veľa, no už nie toľko, ako v minulosti. Zistil som, že dlhé výlety trhali moje spojenia na Slovensku a mal som pocit, že mi niečo doma uniká. A aj unikalo, lebo svet doma sa nezastavil, kým som bol preč. Ideálny čas na cestovanie už pre mňa nie je „nekonečno” alebo pol roka v Austrálii.
Úplne bohato mi stačí niekam odísť na mesiac a za tento mesiac spoznávať jednu či dve krajiny. Časy, kedy som navštívil za pol roka desať krajín sú dávno preč. Chcem ísť viac do hĺbky a lepšie spoznávať miesto, kde sa nachádzam. Chcem zažiť viac, no vidieť menej.
Nemáte čo stratiť 🙂
Samozrejme, lákajú. Zatiaľ som ale nemal veľa príležitostí navštíviť Chorvátsko. A zrejme by som už ani nemal, keďže navštíviť každý kontinent okrem Antarktídy, no nebyť v najobľúbenejšej destinácii Slovákov, Chorvátsku, znie v mojom prípade už trochu vtipne. Lákajú ma všetky mestá, všetky pláže, všetky dediny aj všetky hory. Pomaly zisťujem, že ono to ani nie je tak dôležité, kde človek je, ale s kým. A to je čo povedať, keďže na 90% svojich ciest chodím sám.
S takým tým klasickým koučingom som sa ešte nikdy nestretol, no sem-tam robím osobné konzultácie ohľadne marketingu a blogovania. To sa ráta tiež? Myslím si, že koučing je dobrý nástroj k dosiahnutiu mojich cieľov v prípade, že potrebujem nájsť tu správnu niť, ktorej sa chytiť. Nemám rád, keď mi niekto hovorí čo a ako mám robiť, no rád si nechám poradiť a vypočujem viacero názorov, ktorým smerom sa uberať, no samotné rozhodnutie musí padnúť u mňa v hlave. A tak si predstavujem koučing.